ZVUK TRADÍCIE
Írska tradičná hudba vysvetlená: nástroje a typy melódií
Praktický sprievodca anglickým husľovým štýlom, írskymi gajdami (uilleann pipes) a bubnom bodhrán – vysvetlíme rozdiel medzi jigom, reelom a hornpipeom a ako v skutočnosti funguje hudobné stretnutie v krčme.
Pozrite si termíny na GetYourGuide ↗Husle — hlavný hlas väčšiny sedení
Husle sú štandardné husle hrané v osobitom írskom štýle, plné rýchlych ozdôb – obratov, strihov a triol – ktoré tradičnej hudbe dodávajú rytmický švih, na rozdiel od dlhých, plynulých ťahov sláčika pri klasickej hre. Často sú to práve husle, ktoré nesú melódiu na session, pričom ostatní hráči sa okolo nich pridávajú. Regionálne štýly sa v Írsku výrazne líšia – od úsporného, staccatového štýlu z Donegalu až po uvoľnenejšiu, ozdobnejšiu hru spájanú s oblasťou Sliabh Luachra na juhozápade – takže dvaja huslisti môžu zahrať tú istú melódiu úplne odlišne.
Uilleann pipes — írske gajdy
Na rozdiel od škótskych veľkých gajd, ktoré sa fúkajú ústami a hrá sa na ne v stoji, írske uliánske gajdy sa plnia mechom – názov pochádza z írskeho slova pre lakeť, uillinn, pretože mech upevnený pod pažou plní vak namiesto hráčovho dychu. Vďaka tomu majú jemnejší a sladší tón, umožňujú gajdošovi čisto artikulovať tóny, úplne ich uzavrieť a dokonca hrať akordy na regulátoroch. Sú všeobecne považované za jeden z najťažších akustických nástrojov na zvládnutie, čo je tiež dôvod, prečo je dobrý hráč na uliánske gajdy často najväčšou hviezdou živého vystúpenia.
Bodhrán — srdce rytmu pod melódiami
Bodhrán je ručný rámový bubon, tradične vyrobený z kože cez drevený rám, na ktorý sa hrá krátkou obojstrannou paličkou nazývanou tipper alebo cipín, nie holými rukami. Má staršie korene v írskom ľudovom zvyku – rámové bubny používali wrenboys a mummers na sviatok svätého Štefana – ale jeho úloha ako nástroja, ktorý poháňa rytmus pod husľami a gajdami, sa naplno presadila až počas írskeho tradičného hudobného revivalu v polovici 20. storočia. Skúsený hráč používa voľnú ruku na koži, aby menil výšku tónu a farbu zvuku počas hry.
Fúkacia píšťalka, akordeón a bendžo — stáli účastníci hudobného posedenia
Tin whistle je jednoduchá kovová alebo plastová flauta so šiestimi dierkami, lacná a dostupná – práve preto je často prvým nástrojom, na ktorý sa učia írske deti, a prečo sa objavuje takmer na každom session. Gombíková harmonika, zvyčajne ladená v systéme B/C, pridáva na hlasitosti a ťahu a stala sa základom ceili kapiel určených na tanec. Tenorové bendžo je novším prírastkom – do írskej tradičnej hudby sa dostalo najmä v 20. storočí – a cení sa pre svoj ostrý, perkusívny útok na rýchlych melódiách, ktorý prereže aj hlučnú pubovú miestnosť.
Jigy, reely a hornpipes — ako ich rozlíšiť podľa melódie
Reely sú v 4/4 takte a sú najčastejším typom melódie na session – majú rázny, pravidelný rytmus, stvorený pre rýchly, nepretržitý tanec. Jigy sú v 6/8 takte s typicky hojdavým, cválajúcim cítením – podtyp nazývaný slip jig, v 9/8 takte, tancujú takmer výhradne ženy a je cenený pre svoj plynulý, pôvabný pohyb. Hornpipes zdieľajú 4/4 štruktúru reelu, ale hrajú sa s hojdavým, bodkovaným rytmom a často o niečo pomalšie, čo im dáva sebavedomý, odmeraný charakter, na rozdiel od bezhlavého tempa reelu.
The seisiún — ako v skutočnosti prebieha pub session
Seisiún je neformálne stretnutie hudobníkov, tradične v krčme, kde melódie vedie ten, kto ich začne, a ostatní sa ich učia podľa sluchu, nie z nôt – väčšina tradičných hudobníkov sa takto učí melódie počúvaním a opakovaním, nie čítaním notového zápisu. Hráči zvyčajne spájajú melódie do „setu“ po dvoch alebo troch, kým prejdú na ďalšie, a dobrý seisiún má nepísanú etiketu o tom, kto vedie, kedy sa pridať a kedy len počúvať. Práve táto neformálna, hudobníkmi vedená štruktúra – nie nacvičený setlist – je to, čo sa dobre vedený tradičný večer na pódiu snaží zachytiť.