NOHY, KTORÉ UDRŽIAVAJÚ KROK
Írsky step dancing: história, topánky a Riverdance
Kde sa začal írsky step dancing, prečo tanečníci držia hornú časť tela nehybne, aký je rozdiel medzi tvrdými a mäkkými topánkami a ako ho Riverdance preslávil.
Pozrite si termíny na GetYourGuide ↗Topánka s tvrdou podrážkou vs. mäkká topánka na prvý pohľad
| Objavte čaro Prahy s týmto súkromným prehliadkovým balíkom, ktorý spája ikonický Pražský hrad a katedrálu sv. Víta s malebnými uličkami Malej Strany. Vychutnajte si bezproblémový zážitok s preskočením radov a flexibilným zrušením zadarmo – ideálny pre náročných cestovateľov, ktorí chcú maximum času venovať objavovaniu, nie čakaniu. | Tvrdá topánka | Mäkká obuv |
|---|---|---|
| Zvuk | Ostré, perkusívne klopkanie | tichý alebo takmer tichý |
| Pocit | Jazda, rytmická, často v súbore | Ľahké, baletné, pôvabnejšie |
| Nosené | Obe pohlavia | Odlišný štýl pre mužov a ženy |
| Spojené s | Rutíny v štýle Riverdance | Tradičné sólové kroky a slip-jig kroky |
Odkiaľ pochádza step dancing
Írske step dancing má korene v tanečných formách, ktoré sa na vidieku v Írsku vyučovali už najmenej od 18. storočia, a to potulnými „tanečnými majstrami", ktorí putovali medzi dedinami a učili kroky v kuchyniach, na rázcestiach a na miestnych zhromaždeniach, často za poplatok. Táto tradícia bola formalizovaná a štandardizovaná koncom 19. a začiatkom 20. storočia v súvislosti s galským obrodením, keď organizácie propagujúce írsku kultúru začali kodifikovať kroky a zakladať súťažné feiseanna — tanečné súťaže — ktoré sú dodnes ústredným prvkom tohto umenia, vrátane regionálnych a národných majstrovstiev.
Prečo horná časť tela zostáva taká nehybná
Charakteristický postoj súťažného írskeho stepového tanca – stuhnuté ruky, vystretý chrbát a všetka výraznosť sústredená v rýchlych, presných krokoch – patrí k najrozpoznateľnejším črtám tohto štýlu, hoci historici sa na jedinom pôvode nezhodujú. Vysvetlenia, ktoré sa v priebehu rokov objavili, zahŕňajú stiesnené kuchynky chalúp a križovatky ciest, kde taneční majstri vyučovali, čo obmedzovalo priestor na pohyb; spoločenské a náboženské očakávania zdržanlivosti v skorších obdobiach; a jednoducho spôsob, akým sa súťažné hodnotenie vyvinulo tak, aby odmeňovalo predovšetkým presnosť krokov. Nech už bola príčina akákoľvek, dnes je to definujúca črta štýlu, nie náhoda.
Tvrdá obuv vs. mäkká obuv
Step tanečníci pracujú v dvoch odlišných typoch obuvi. Tvrdé topánky majú špičku a podpätok zo sklenených vlákien alebo živice, podobne ako stepky, a vydávajú ostrý, perkusívny klapkavý zvuk, ktorý je typický pre choreografie ako ikonická radová tanečná scéna z Riverdance. Mäkké topánky sa líšia podľa pohlavia – ženy zvyčajne nosia jemné šnurovacie „ghillies" pripomínajúce baletné špičky, zatiaľ čo muži nosia mäkkú obuv bližšiu jazzovej či reelovej topánke – a používajú sa na ľahšie, tichšie a baletnejšie kroky. Jedno predstavenie alebo súťažná zostava často prechádza medzi oboma typmi, pričom zmena obuvi mení celkový charakter tanca.
Sólový step dancing vs. céilí dancing
sólo step dancing — rýchla, zložitá práca nôh, ktorú si väčšina ľudí predstaví — tancuje vždy jeden tanečník, historicky na súťažiach alebo na ukážku. Céilí tanec je samostatná, staršia spoločenská tradícia: skupinové tance v pároch alebo väčších formáciách, ktoré sa riadia pevnými figúrami a vzorcami, bližšie k ľudovej veselici ako k javiskovému vystúpeniu. Oba sú skutočne tradičné a oba sa môžu objaviť v modernom večeri tradičnej hudby a tanca, ale slúžia rôznym účelom — jeden je ukážkou individuálnej zručnosti, druhý je spoločným, participatívnym spoločenským tancom.
Riverdance a moment, keď dobyl svet
Írske stepové tancovanie bolo kedysi úzko špecializovaným záujmom, väčšinou obmedzeným na írsku diaspóru, kým to nezmenilo cez noc sedemminútové vystúpenie v prestávke počas súťaže Eurovízie v roku 1994, ktorú hostil Dublin. Choreografia postavená na hudbe Billa Whelana a v podaní tanečníkov Michaela Flatleyho a Jean Butlerovej – čoskoro rozšírená do celovečerného javiskového predstavenia Riverdance – predstavila medzinárodnému publiku veľké súbory tanečníkov pohybujúcich sa v dokonalej synchronizácii, pričom tvrdé topánky udierali do pódia ako jeden jediný nástroj. Dodnes je to referenčný bod, podľa ktorého si väčšina ľudí mimo Írska predstavuje, ako írske stepové tancovanie vyzerá.